Max - osobný tréner.
Bývame v meste a keď som sa rozhodla, že chcem behať, najväčší problém, ktorý som riešila bola otázka, kde sa tu dá behať. Nepochádzam z mesta, kde teraz bývam, takže som sa pýtala aj domácich, kde by sa dalo. Chápte, nie som veľký športovec, len taký rekreačný, ktorý pochopil, že sa potrebuje a chce viac hýbať. A myšlienka, že mám behať po sídlisku ma veru nijako neláka, ani to nie je príjemné behať po asfalte, bolia ma z toho kĺby. Hľadala som mäkší terén.
Situáciu komplikuje aj fakt, že takmer na všetkých výpadovkách sa môžete stretnúť s osadníkmi, a to by som sa naozaj necítila bezpečne, hoci možno by som bežala rýchlejšie, že?! J
osadníci - v Žiari nad Hronom
Nakoniec som si našla dve, tri trasy. Lebo ako sa hovorí, človek musí len chcieť.
V prípade nepriaznivého počasia, ako je dnes, som sa rozhodla trénovať v mestskom parku. A to nie som jediná, chodí tam behávať viac nadšencov a aj preto mi to vyhovuje. Dnes nám však už len cestu do parku skomplikoval stret so psom. Po ceste do parku som uvidela otvorenú bránu a v nej veľkého nemeckého ovčiaka.
Brána už zatvorená
Štekal o dušu, ani sa nedivím, keď vedľa mňa na vôdzke šiel Max. Tušila som, že z tohto nič dobré nevzíde, ale naozaj som dúfala, že keď je brána otvorená, tak tam asi niekto v tom dvore bude a toho psa si zavolá. Žiaľ, nič také sa nestalo. Vlčiak štekajúci a ceriaci zuby sa vybral k nám. Kričala som na neho nech ide domov, snažila som sa pôsobiť najhrozivejšie ako viem, nech mu je jasné kto je tu pánom a zdalo sa, že pochopil. Otočil sa a šiel domov. No ako náhle sme sa pohli, že ideme ďalej, vlčiak sa zrazu otočil, rozbehol sa k nám a skočil do Maxa. Bolo mi jasné, že je zle-nedobre. Aj mladý muž, čo kráčal za mnou sa rýchlo otočil a šiel preč, babka čo išla pred nami rýchlo pridala do kroku...nuž neprekvapuje ma to...Max sa snažil brániť, ale ako sa mohol, keď bol uviazaný..a skočiť medzi rozzúrené psy, takú odvahu som veru nenabrala, pustila som ho aj s vodítkom za pätami a chudáčik...bežal o život pred rozzúreným vlčiakom. Ten ho zahnal dostatočne ďaleko a pekne sa vrátil domov, mňa oblúkom obchádzajúc, bolo vidieť, že pred ľuďmi má rešpekt a na mňa naozaj neútočil. Lenže môj psík utiekol nevedno kam...s vodítkom za pätami...
Zúfalo som sa pýtala okoloidúcich či ho nevideli, ale nikto nič nevidel. Bála som sa o neho, aby ho nezrazilo auto, aby sa niekde s tým vodítkom nezasekol... aby som ho našla... utešovala som sa, že je chipovaný, keď ho niekto nájde, dá nám vedieť, len nech je v poriadku...
A na moju, našu veľkú radosť psík sa našiel. Hoci utekal iným smerom ako sme pôvodne išli. Čakal ma už pred vchodom. Síce vystrašený, ale čakal a my vieme, že máme múdreho psíka, ktorý trafí domov. A ešte jedna vec, po oznámení situácie na mestskú políciu aj vieme, že máme v meste policajtov, ktorým nie sú veci verejnosti ľahostajné a riešili incident v rámci svojich možností a týmto sa chcem aj poďakovať príslušníkom mestskej polície v Žiari nad Hronom, že vec riešili a upozornili majiteľa. Všetko dobre dopadlo a nechcem si predstavovať, že by aj nemuselo, lebo počula som aj o takých prípadoch..
